Bratislava potrebuje skutočný pamätník

Kým vysoko citliví ľudia považujú tému vojny za večnú, kritici projektu oficiálneho miesta na uctenie vojnových hrdinov považovali tento zámer za už tak trocha neaktuálny a nedobový. Rozhovor prebehol niekoľko dní pred šokujúcou inváziou Ruskej federácie na Ukrajinu, ktorá, bohužiaľ, ukázala, že chuť dobýjať nové územia, vraždiť nevinných civilistov a krvavo meniť históriu existuje aj v 21. storočí. Lucia G. Stach, vedúca kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia Slovenskej národnej galérie a odborná garantka projektu Hrob neznámeho vojaka na Rázusovom nábreží.

Ste odbornou garantkou súťaže, aká je vaša úloha?

Mojou úlohou je dohliadnuť na celý proces súťaže, na to, aby boli zodpovedané všetky otázky prihlásených umelcov a umelkýň ako aj verejnosti. Verím, že pridanou hodnotou budú aj nové kultúrne témy v mediálnom priestore. Roly odbornej garantky súťaže som sa ujala s radosťou a naozaj sa teším na predložené návrhy. Želám si len, aby sa prihlásilo čo najviac zaujímavých autorov a autoriek.

Hovoríme spolu ešte pred termínom dodania súťažných návrhov, ako v tejto úvodnej fáze hodnotíte priebeh súťaže?

Nestáva sa často, že profesionalita a kvalifikácia je v štátnych zákazkách naozaj uznaná a vypočutá. Ešte zriedkavejšia je príležitosť samotného vyhlásenia takejto súťaže, ktorá je skutočne otvorená súčasným autorským zámerom. Podmienky súťaže sú pre autorov stanovené pomerne prísne a ich hodnotenie je anonymné. Rozhodovanie o návrhoch je v kompetencii kvalitnej medziodborovej komisie. Dúfam, že ľudí zaujme námet na pamätník a možnosti jeho spracovania, a že odborníci, historici, architekti a umelci tak dostanú viac pozornosti v širšej téme vzťahu súčasného umenia vo verejnom priestore a naopak.

Európske metropoly už takéto protokolárne miesta majú. Bratislava a Slovensko ide svoj dlh ľuďom, ktorí za našu slobodu položili životy, splatiť až teraz. Dielo bude plniť svoje oficiálne funkcie, ale – má čo povedať aj ľuďom?

Samozrejme, pamätník hrdinom a obetiam vojny má vždy dôležitý obsah. Vojnové udalosti si musíme pripomínať neustále, osemdesiat rokov od najväčšej vojnovej kataklizmy v dejinách ľudstva vôbec nie je tak veľa, stále sa toto obdobie priamo týka ľudí, ktorých sme poznali alebo boli našimi blízkymi. Navyše, hrozba ďalšieho veľkého konfliktu svetových mocností je opäť aktuálna. Doteraz sme boli svedkami novej studenej vojny, ale vidíme, že tá sa môže kedykoľvek rozhorieť do skutočného zápasu o budúcu podobu nášho sveta. Nie je to dôvod na radosť, ale postavenie nového pamätníka symbolizujúceho hrob neznámeho vojaka je kultúrny akt plne na pulze doby.

Aj keď Slovensko doposiaľ nemá protokolárne miesto, aj u nás boli postavené mnohé pamätníky rôznych bitiek, vojnových udalostí. Už po Veľkej vojne (neskôr premenovanej na 1. svetovú vojnu) vzniklo množstvo umeleckých diel a pietnych miest, ktoré sú roztrúsené po celom Slovensku. Takmer každá obec vyzbierala od svojich občanov príspevky na ich realizáciu. Niektoré sa však buď nezachovali, alebo nie sú v dobrom stave. Za tie, čo stále môžeme navštíviť, spomeniem pôsobivý Pomník padlým (1929) od sochára Jána Koniarka v Trnave, ktorý symbolicky znázorňuje idealizovanú postavu mladého muža bez uniformy – osláveného „univerzálneho“ hrdinu.

Po 2. svetovej vojne vzniklo takisto mnoho reprezentatívnych pamätníkov, mnohé z nich však boli veľmi silne poznačené prosovietskou a komunistickou ideológiou a štýlovo podliehali pravidlám socialistického realizmu. Príbehy pamätníkov a monumentálnych sôch sú vždy veľmi pevne späté s dejinami krajiny.

Pomník padlým v prvej svetovej vojne v Sade Antona Bernoláka v Trnave. FOTO TASR – Zdenko Dzurjanin
Je fakt, že Slovensko pristúpilo k realizácii Hrobu neznámeho vojaka dlho po skončení vojny z hľadiska výtvarného spracovania hendikepom alebo výhodou? Je to doháňanie zameškaného, alebo príležitosť pozrieť sa na tému z dnešného pohľadu?

Príležitosť artikulovať takýto obsah vo verejnom priestore je určite dôležitá. Tému môžeme vnímať ako odkaz k našej spoločnej minulosti ako štátu, ale predovšetkým je tu možnosť vyjadriť sa k nej z perspektívy dneška, teda s aktualizačným posunom. Nie je samozrejmosťou, že práve teraz máme na Slovensku šancu slobodne rozmýšľať o našich dejinách a hodnotách a venovať pamätník skutočne všetkým padlým vo vojnách bez rozdielu národnosti, etnika, náboženstva, rodu.

Viete, všetci sme ochotní rýchlo reagovať na sociálnych sieťach, zmeniť si dočasné profilové fotky za angažované heslá či vlajky štátov postihnutých občianskou vojnou alebo inváziou cudzej armády. Je však čas, aby každý z nás urobil viac, aby sme boli aktívnou občianskou spoločnosťou. A k tomu môže prispieť aj pietne miesto na rušnej mestskej promenáde pri Dunaji, ktorým ako spoločenstvo deklarujeme odpor voči násiliu a vojne, kde sa môžeme zastaviť a pripomenúť si mnohovrstevné zlo, ktoré vojna naozaj znamená v reálnom čase a priestore.  

Tému hrobu neznámeho vojaka preto nechápeme ako doslovné zadanie. Vojaci, čo zomreli v boji nemali na výber a museli denne bojovať nielen o slobodu svojej vlasti, ale aj o prežitie svojich rodín a o vlastný život. Hrob je miestom, kde spomíname na minulosť, symbolizuje koniec života, jeho uzavretie. Na druhej strane chápeme tému hrobu ako možnosť pozrieť sa nanovo na význam minulých udalostí. Prináša to príležitosť na zmenu myslenia, pretože neopakovateľným spôsobom a jazykom súčasného umenia premieta túto skúsenosť do našej prítomnosti. Na tému sa skutočne musíme pozrieť z perspektívy dneška a som presvedčená, že súčasťou pohľadu na tému musí byť aktívne odmietnutie nenávisti, neúcty a násilia. Máme povinnosť vyjadriť postoj napríklad aj k nebezpečne rastúcej polarizácii spoločnosti, ktorá nás rozdeľuje na nepriateľské kmene, ktoré radikalizujú názory ľudí a ženú ich v ústrety konfliktom, ktorých dôsledky si často nedokážu ani predstaviť.

Staré Mesto chce hodnotné dielo komunikujúce súčasným výtvarným jazykom. Dokáže umenie 21. storočia komunikovať takéto veľké témy?

Vizuálne umenie 21. storočia má k dispozícii celý rad nových médií a nových nástrojov pôsobenia. A ako to vždy bolo v dejinách, umenie reflektuje spoločnosť, v ktorej vzniká. Súčasné umelecké diela podávajú komplikovaný a mnohovrstevný obraz sveta, v ktorom žijeme. Namiesto veľkých príbehov sa často obracia k „malým dejinám“, stavia skôr na zážitku a individuálnej skúsenosti divákov, ktorí sa neraz stávajú účastníkmi udalosti, inscenovanej umeleckým dielom. To ale neznamená, že súčasní umelci a umelkyne nedokážu komunikovať veľké témy, práve naopak. Niekedy však v prospech idey diela používajú minimálne výrazové prostriedky, kontrast materiálov a foriem, ale aj text, svetlo, zvuk, či kombináciu rôznych médií.

Vzbudila v umeleckých kruhoch súťaž pozornosť?

Súťaž zarezonovala vo všetkých generáciách žijúcich umelcov, od najmladších až po sedemdesiatnikov. Výzva je o to zaujímavejšia, že je vyhlásená ako medzinárodná, nie je teda obmedzená len na lokálnu umeleckú scénu. Myslím, že sa aj vzhľadom na dlhodobý nedostatok podobných príležitostí môžeme tešiť na zaujímavé návrhy.

Protokolárne miesto sa bude budovať na Rázusovom nábreží, v priestore medzi parčíkom a Propellerom, v tesnej blízkosti Slovenskej národnej galérie, promenády a Dunaja. Je tento špecifický verejný priestor podľa vás dobrým miestom na projekt? 

Miesto bolo vybraté po mnohých neľahkých diskusiách na úrovni štátnych orgánov. Potom do procesu vstúpila bratislavská mestská časť Staré Mesto ako vyhlasovateľ súťaže. Na umelecké a architektonické poňatie nie je jednoduché a vyžaduje naozaj skúseného tvorcu. Zložitá urbanistická situácia, komplexnosť vzťahov rôznych historických vrstiev a blízkosť rieky predstavujú výzvy, ktoré ovplyvňujú každú plánovanú koncepciu pamätníka. Súčasťou projektu je aj skultivovanie jeho okolia, od nových dlažieb až po zeleň, takže vo výsledku môžeme očakávať prirodzené a elegantné riešenie lokality, ktoré nanesie na tvár mesta novú aktuálnu vrstvu. V meste tak pribudne nielen spomienka na padlých vojakov ale verím, že aj dôležitá stopa myslenia a umenia našej doby, ktorá tu zostane zachovaná aj pre budúce generácie.

Rázusovo nábrežie. FOTO SN - Barbora Jančárová
Rázusovo nábrežie. FOTO SN – Barbora Jančárová
Keď sa povie „pamätník hrdinom“ alebo „hrob neznámym vojakom“, väčšine z nás sa vybaví figuratívne súsošie v duchu socialistického realizmu. Ktoré pamätníky patria u nás z hľadiska ich umeleckej hodnoty alebo príbehu k najzaujímavejším?

V historicky prirodzene medzinárodnej a multietnickej Bratislave vznikalo od 19. storočia mnoho plastík, ktoré neprežili turbulentné udalosti 20. storočia. Spomeňme si na prípad slávneho Pamätníka Márie Terézie od Jána Fadrusza z carrarského mramoru, ktorý v roku 1921 doslova rozbili légie a zradikalizovaní ľudia. Bola to reakcia na pokus o obnovenie Habsburskej monarchie, a pamätník ako symbol minulosti tak už do novej éry Československej republiky nepatril.

Pamätník Slovenského národného povstania na rovnomennom námestí v centre Bratislavy má tiež zaujímvaý príbeh. Postavil ho prominentný režimový sochár Ján Kulich v prvých rokoch tzv. normalizácie po zmarení reformného úsilia v spoločnosti, ktoré skončilo v auguste 1968 inváziou vojsk Varšavskej zmluvy riadených z Moskvy. Spolu s architektom Dušanom Kuzmom rozmiestnili skupinu troch nadživotných bronzových postáv (partizána, jeho ženy a matky) v štýle neautentického historizujúceho socialistického realizmu, ktoré sa napokon stali svedkami udalostí Nežnej revolúcie v roku 1989, ktorá sa pokúsila vrátiť k ideálom a hodnotám 60. rokov 20. storočia.

Pamätník SNP na Námestí Slovenského národného povstania v Bratislave. Zdroj: wikipedia
Pamätník SNP na Námestí Slovenského národného povstania v Bratislave. Zdroj: wikipedia

Bratislava má stále zachované aj monumenty s témou pocty padlým vojakom a symbolického miesta ich posledného odpočinku. Prvým z nich bol už takmer zabudnutý Pamätník vojakom padlým v 1. svetovej vojne na Murmanskej výšine vytvoril v roku 1920 významný bratislavský sochár Alois Rigele s architektom Franzom Wimmerom. Použili pritom žulu, čo ostala z podstavca súsošia Márie Terézie. Dielo tvorila tomba so štyrmi levmi na rohoch a nápisom 1914 – 1918. Druhým je Slavín ako vojenský cintorín sovietskych vojakov, ktorý padli v našej krajine počas 2. svetovej vojny a bol slávnostne odhalený pri 15. výročí oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1960. Veľkoryso navrhnutý areál na kopci projektoval Ján Svetlík a autorom monumentálnej bronzovej výzdoby bol Alexander Trizuljak. Napriek tomu, že protestoval proti zrúteniu veže Kostola Panny Márie Snežnej v Horskom parku, túto tiež symbolickú obeť si nová dominanta týčiaca sa nad hlavným mestom napokon vyžiadala.

Historicky je samozrejme zaujímavý Pamätník obetiam fašizmu v Nemeckej s bronzovou plastikou ženy z roku 1959 od Kláry Pataki, ako aj areál národnej kultúrnej pamiatky na Dukle s vojenským cintorínom, ktorej dominantou je vyhliadková veža Pamätníka čs. armádneho zboru z roku 1949 podľa architektonického návrhu J. Grusa, s príbehom výmeny sochy československého vojaka od Jána Adolfa Vítka za súsošie Jána Kulicha Žalujem. Spomienky na vojnu zanechali aj mnohé zaujímavé miesta v krajine. Nedávno napríklad zrekonštruovali aj skutočnú vyhliadkovú vežu z roku 1960 od architekta Štefana Sojku na kopci Šiklóš pri Leviciach, pripomínajúcu pozorovateľňu veliteľa druhého ukrajinského frontu maršala Malinovského, ktorý z tohto miesta viedol vojenské operácie na južnom Pohroní.

Mnohé tieto miesta slúžili viac na politickú reprezentáciu vládnej moci a jej zmeny pod rúškom pripomínania hrdinov a obetí dejín. Sochár Kulich je modelovým príkladom sochára, ktorý sa prispôsobil chúťkam každej vlády. Autor výroku „Mal som myšlienku vyjadriť Leninovou hlavou celý vesmír, teda vlastne naraz všetko…“, ktorým v sedemdesiatych rokoch komentoval svoj Pamätník V. I. Leninovi v Žiline, vztýčil v roku 2010 na Bratislavskom hrade nevkusnú jazdeckú sochu Svätopluka z bronzu. Aj v týchto súvislostiach treba chápať našu dnešnú túžbu po skutočnom pamätníku a po kvalitnom súčasnom umení, ktoré vo verejnom priestore mesta bude reprezentovať naše dejiny a hodnoty a nebude nijakým spôsobom výrazom mocenských ambícií jednotlivcov či politických skupín. Naše mesto ho potrebuje.

Titulná fotografia: Lucia G. Stach vedúca kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia a odborná garantka projektu Hrob neznámeho vojaka na Rázusovom nábreží. FOTO Ján Kekeli