V júli 2021 sa spustila generálna obnova jednej z najznámejších dominánt Bratislavy, Michalskej veže. Prípravy na ňu začali ešte v roku 2017, keď zámer zrekonštruovať vežu oznámil vtedajší primátor Ivo Nesrovnal. Všeličo sa odvtedy zmenilo. Napríklad pôvodne uvažovaný rozpočet milión eur sa postupne vyštveral na 1,6 milióna (takmer 600-tisíc ide z dotácie Ministerstva kultúry SR). Dôvodom je nárast cien spôsobený pandémiou kovidu, ale najmä rozsah prác, veď opraviť treba naozaj celú stavbu – vrátane sochy archanjela Michala, ktorý nad Bratislavou bdie od roku 1758.
Medenú sochu sňali z veže po takmer 200 rokoch. Do budovy Starej radnice, dnes Múzea mesta Bratislavy, ju doniesli na „nosidlách“ potiahnutých červeným súknom, v sprievode predstaviteľov mesta, kultúrnej obce, požiarnikov, mestskej polície a zvedavej verejnosti. Slávnostný akt mal pripomenúť udalosť zo 14. septembra 1845, kedy sv. Michala na vežu s veľkou pompou umiestnili po vtedajšej obnove.
Mimochodom, tušili ste, že iba dve veže na Slovensku sú zakončené sochami? Okrem tej Michalskej ešte trnavská Mestská veža, na vrchole ktorej stojí Panna Mária Immaculata. Prečo boli vybratí práve títo dvaja svätci a prečo stoja práve na týchto dvoch vežiach, zatiaľ ostáva zahalené tajomstvom.
Socha za 200 zlatých
Autorom sochy sv. Michala je významný medikováčsky majster Peter Eller. Ide o skutočne hodnotné umelecko-remeselné dielo, vyhotovené veľmi precízne. „Archanjel Michal má vymodelované napríklad aj nechty na prstoch a telo draka, vytepané z medeného plechu, je pokryté guľôčkami znázorňujúcimi drsnú dračiu kožu,“ opisuje Patrik Baxa, architekt a odborník na dejiny bratislavských historických stavieb, ktorý realizoval aj archívny výskum predchádzajúci obnove Michalskej veže.
Podľa zachovaného záznamu dostal majster Eller za zhotovenie sochy archanjela Michala 200 zlatých. „Nebolo to veľa, ani málo. Napríklad prestavba celej veže Dómu sv. Martina, ktorá sa robila o sedem rokov neskôr, bola vyúčtovaná na 40-tisíc zlatých,“ hovorí Patrik Baxa.
Omša za tesárov
Michalská veža bola postavená v stredoveku. Slúžila ako jedna zo štyroch vstupných brán do mesta, spolu s Laurinskou, Rybárskou a Vydrickou. Za svoj názov vďačí predmestiu, ktoré sa kedysi rozprestieralo v jej susedstve – vravelo sa mu Michalské, podľa Kostola sv. Michala (dnes na jeho mieste stojí Kostol trinitárov). Dnešnú podobu s malebnou strechou, helmicou, veža získala v roku 1758 a vtedy na jej vrchol umiestnili aj sochu sv. Michala. „Zaujímavé je, že prestavba bola zrealizovaná v priebehu jediného roka. Začalo sa ešte v zime a končilo sa na jeseň. Keď si uvedomíme, aké mali vtedy k dispozícii mechanizmy, museli byť naozaj veľmi šikovní,“ hovorí s obdivom architekt.
Na prestavbe Michalskej veže sa podieľali aj štyria tesári. Vieme to podľa odkazu, ktorý zanechali skrytý v krove (titulná foto, TASR) a ktorý sa počas poslednej rekonštrukcie strechy v roku 1845 dostal do časovej schránky v soche sv. Michala. „Stojí na ňom v nemčine: Pri tejto stavbe sme použili ruku a usilovnosť a s pomocou Božou sme túto vežu vyviedli do výšky. Vy, ktorí tento lístok nájdete a prečítate, spomeňte si na zosnulých a pomodlite sa za úbohé duše v očistci,“ prezrádza Patrik Baxa a my dodávame, že omšu za zosnulých tesárov dala odslúžiť starostka Starého Mesta Zuzana Aufrichtová krátko po otvorení časovej schránky, v novembri 2021.
TESÁRI MICHALSKEJ VEŽE | Kto boli štyria tesári, ktorí v roku 1758 zanechali medzi trámami svoj odkaz pri budovaní novej strechy Michalskej veže? „Zo skúmania archívnych dokumentov sme sa dozvedeli, že dvaja z nich sa v našom meste usadili. Pracovali tu, mali tu rodiny. Jednému sa dokonca narodili dvojičky, dve dievčatá,“ opisuje architekt Patrik Baxa. „Neboli rodáci z nášho mesta. Dvaja pochádzali z rakúsko-českého pomedzia, jeden zo Steinu pri Kremse a jeden bol z okolia Salzburgu. Dvaja sa u nás usadili už pred zhotovením veže,“ objasňuje Baxa a pridáva ešte jednu zaujímavosť. „Keď som bol teraz na lešení na Michalskej veži, plechová krytina strechy už bola sňatá a na jednej doske debnenia som si všimol vyryté tri písmenká – I A G. Pravdepodobne ide o iniciály jedného z tých troch tesárov, Johannesa (Iohannes) Gehmachera.“
Kvalitná meď
Aktuálna rekonštrukcia Michalskej veže potrvá osemnásť mesiacov a značný čas si bude vyžadovať aj socha sv. Michala. „Je naozaj veľmi poškodená. Chýba celá Michalova pravica s mečom a jeho krídlo, drakovi ucho, jazyk. Našťastie, je vyrobená z kvalitnej medi bez prímesí, takže napriek všetkému, čo sa týka materiálu, sa socha zachovala v relatívne dobrom stave,“ hovorí Patrik Baxa.
Obnova Michalskej veže zahŕňa samotnú stavbu i všetky jej kameňosochárske a výzdobné prvky, vrátane sochy sv. Michala Archanjela z polovice 18. storočia na vrchole hrotu strechy. Obnovou prejdú aj dva zvony, z ktorých jeden sa bude reštaurovať a druhý, zničený streľbou z čias 2. svetovej vojny, sa odleje nanovo. Reštaurovať sa budú aj ciferníky hodín, všetky kamenné a reliéfne prvky i olovená tabuľa nad bránovým vchodom. Súčasné okná nahradia repliky pôvodných barokových okien, zrealizuje sa obnova fasád, interiérových priestorov vrátane omietok, výmena podláh, výmena teplovodného kúrenia za elektrické, inštalácia kompletne nového osvetlenia i nové napojenie na mestské siete.
Majster Eller mal svoju ulicu
Autorom sochy bol Peter Eller a nestal sa ním náhodou. V tom čase bol uznávaným medikováčom, ktorý sa podieľal na realizácii mnohých diel nielen v Prešporku, ale aj v iných európskych mestách. „Robil napríklad pokrytie strechy veže na mestskej radnici, meďou pokryl helmicu veže na Dóme sv. Martina (dnes už neexistuje, zhorela v 19. storočí) a vieme aj o objednávkach z územia dnešného Rumunska,“ približuje architekt Patrik Baxa. „Dnes je jeho meno v podstate neznáme, ale z archívnych materiálov vyplýva, že bol veľkou osobnosťou – vo svojom fachu, aj vo verejnom živote. Pôsobil napríklad ako člen tzv. širšej mestskej rady,“ dodáva Baxa.
Do Prešporka prišiel Eller z dedinky Niedervintl (Tirolsko). Oženil sa s vdovou po medikováčovi a mali spolu najmenej päť detí – štyri dcéry a chlapca, ktorý zomrel pravdepodobne ako dieťa. „Jeho rod sa tu rozvetvil, potomkovia si vybrali partnerov z fachu. Jedna vnučka sa napríklad privydala do rodiny Gschnatlovcov, ktorí sa podieľali na zhotovení svätoštefanskej koruny na Dóme sv. Martina, tú opravoval Ellerov pravnuk, Peter Gschnatl,“ opisuje P. Baxa.
Eller žil v dome „na nároží Obchodnej a Námestia SNP, kde je Dráčik – samozrejme, dnes tam stojí už iný dom,“ hovorí Baxa. Zomrel 10. októbra 1777, v úctyhodnom veku nedožitých 89 rokov. Ako významný občan bol pochovaný v tzv. mestskej krypte pod Dómom sv. Martina. „No a nedávno som zistil, že sme tu mali po majstrovi Ellerovi dokonca pomenovanú ulicu. Od roku 1945 do 1948 sa tak volala dnešná Vlárska ulica. Škoda, že ju premenovali, lebo tento majster by si rozhodne zaslúžil mať ulicu v Bratislave,“ uzatvára Patrik Baxa.
(maca)
ČASOVÁ SCHRÁNKA | Je zhotovená z čistej medi. Bola ukrytá v hlave sv. Michala (vložili ju tam pri poslednej rekonštrukcii v roku 1845), otvorili ju 20. októbra 2021. Po otvorení vydala dokumenty z 18. a 19. storočia, dobové platidlá či tzv. výmenné lístky po devalvácii vtedajšej meny po štátnom bankrote, škatuľku s relikviami deviatich svätcov zatavenými v posvätnom vosku, medené platničky, mená členov tzv. širšej i užšej mestskej rady, odkaz tesárov, ktorí zhotovili krov helmice s prosbou o modlitbu za ich duše z júna 1758. A čo by sa do nej po rekonštrukcii malo vložiť?. „O všeličom sa diskutuje,“ hovorí so smiechom architekt Patrik Baxa. „Ale ja si myslím, že by mala byť zachovaná kontinuita a mala by sa tam pridať pamätná listina, medená platnička, kde by boli zápisy o súčasnej obnove sochy a veže, zoznam členov samosprávy Starého Mesta a hlavného mesta a dobové platidlá.“
