Tanečnica a tanečná pedagogička Magdaléna Thierová (65) založila v roku 1983 Detské baletné štúdio, ktoré od roku 1999 funguje v Staromestskom centre kultúry a vzdelávania na Školskej 14. Pred tromi rokmi ho odovzdala Barbore Brezinovej a odišla do dôchodku. Magazínu ZRAZU prezradila, prečo sa po deťoch rozhodla pracovať so seniormi a čo ju v živote najviac teší. Celý rozhovor nájdete v októbrovom vydaní magazínu ZRAZU.
Po odchode z Detského baletného štúdia do dôchodku ste začali pracovať so seniormi. Aká je to práca?
Veľmi pekná. Robím arteterapiu so seniormi v zariadení pre seniorov Senecio v Devínskej Novej Vsi. Je to pekné centrum s fontánou, so záhradou a s krásnymi terapeutickými miestnosťami. Má aj nádherný interiér plný denného svetla, s výhľadom na stromy a kvety. Takže pracujem v prostredí, ktoré je pre mňa zdrojom energie a v ktorom sa dobre cítim.
Ako ste sa dostali k arteterapii?
Úplnou náhodou, podobne ako skoro ku všetkému v živote. Pani riaditeľka potrebovala výpomoc k sociálnym pracovníčkam. Ja mám vyštudovanú pedagogiku klasického tanca na Vysokej škole múzických umení a teda som na to spĺňala predpoklady. Tak začala moja práca, ktorá sa oficiálne volá muzikoterapia a je súčasťou arteterapie. Pani riaditeľka ma vzala na skúšku a, čuduj sa svete, sama som bola prekvapená, ako ma táto práca nadchla a ako mi ide.
Kto sú vaši klienti?
Obyvatelia Senecia sú vo vekovej kategórii 65 až takmer 100 rokov a je ich asi štyridsať. Sú rozdelení na dve skupiny – jedna skupina je na tom lepšie, druhá slabšie. Asi po týždni som bola v podstate „hodená do vody“. Jedna kolegyňa vypadla a odrazu som sa ocitla s celou skupinou sama. No veľmi rýchlo sme prišli na to, že to dokážem, že túto skupinu viem celú potiahnuť a to v rôznych oblastiach.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Ráno, keď prídem, poviem, aký je dnes deň, dátum a kto má meniny alebo narodeniny. Keď má niekto narodeniny, zablahoželáme mu. Je dôležité niečím začať, napríklad, že dnes je Matúša, a ľudia na to zareagujú. Niekto má napríklad vnúčika Matúša a tým sa nám rozvíjajú dialógy, už sa v hlavičkách zjavujú nejaké spomienky. Tento začiatok je dôležitý, aby som skupinu uviedla do chodu bežného dňa.
Teda podstata spočíva v rozhovore. O čom sa zhovárate, máte spoločné témy?
Napríklad aj o tom, čo sme pozerali v televízii alebo počúvali v rádiu. Sme asi viac zameraní na rádio a hlavne na stanicu Slovensko, to je naše najobľúbenejšie.
Obyvateľkou Senecia je aj jedna 98-ročná pani, ku ktorej som si hneď našla cestu, pretože aj ona počúva Nočnú pyramídu. No o jedenástej večer berie lieky a potom už druhú časť nemôže dopočúvať. Keď sa dozvedela, že ja tiež počúvam Nočnú pyramídu, bola šťastná a vždy sa ma pýta, o čom bol rozhovor v druhej časti. Ja sa teraz musím oveľa viac snažiť, aby som nezaspala. Lebo niekedy aj ja po jedenástej zaspím. Táto pani ma často prekvapí zaujímavými otázkami a má naozaj fantastickú pamäť. Ja som preto v noci „naštelovaná“ v posteli, aby mi nič neušlo a aby som si čo najviac zapamätala a vedela sa na ďalší deň o tom s ňou rozprávať.
Váš profesijný život ste prežili ako tanečnica a tanečná pedagogička. Založili ste Detské baletné štúdio a pracovali ste s deťmi. Navonok sa to zdá ako veľmi odlišná profesia v porovnaní s tým, čo robíte teraz. Ako to je?
Štyridsať rokov som pracovala v umení a veľa som zažila v rôznych žánroch, nielen v tanci. Stretávala som sa aj s činohercami, s opernými spevákmi a vždy ma zaujímalo výtvarné umenie. Doteraz som ponorená v umeleckom svete a kultúra stojí pri mne. Moji seniori to rýchlo odhalili a veľmi radi si vypočujú príbehy z umeleckého sveta. Keď spomenieme nejaké meno, je príjemné, že viem o tom človeku porozprávať. Na začiatku, to som tam pracovala pár mesiacov, mi povedali: „Ale čo vy, moja zlatá, môžete vedieť o Františkovi Krištofovi Veselom?“ No ja som spustila Dedinku v údolí a porozprávala o F. K. Veselom. A vravím im, že veď ja si pamätám aj Melániu Oláriovú a že poďme si zaspievať… a už to išlo. Veľmi som si ich tým získala.
Váš kultúrny záber siaha naozaj až do mladosti ľudí, s ktorými teraz pracujete.
Možno si mysleli, že ja ešte nie som takáto veková kategória. Ale aj ja som už 65+. Vôbec sa tým netajím. Skôr som na to hrdá a teším sa, že som v tomto veku sebestačná, vitálna a že môžem robiť všetky aktivity, o ktorých vám poviem… tie mi tak okrášľujú život! Večer mám vďaka nim dobrý pocit zdravej únavy. Cítim vďačnosť, že som počas dňa niečo odovzdala druhým ľudom a niečo urobila aj pre seba.
Ste tanečnica a základom vašej profesie je pohyb. Sú aj teraz pohyb či tanec súčasťou vašej práce?
Keď sa so seniormi ráno porozprávame, ideme cvičiť. Cvičíme na stoličkách, hlavne rôzne koordinačné cvičenia. Ja do toho zapájam aj rôzne pohybovo-pamäťové a rytmické cviky. Také, pri ktorých treba rozmýšľať. Máme to veľmi radi, lebo je to veľmi zábavné.
So starobou je často spojené zabúdanie a potreba trénovať pamäť.
Áno, pamäťový tréning je aj u nás dôležitý. Pohybové cvičenie a pamäťové testy musíme absolvovať každý deň, sú úplná priorita. Po pohybovej chvíľke máme teda pamäťový test. Keď je rozhýbané telo, je rozhýbaný aj mozog a to je vhodný čas na pamäťové testy. Tieto pamäťové testy si vymýšľam. Niekedy sú ústne, niekedy písomné. Pomáhajú mi prednášky v Pistoriho paláci, na ktoré chodím. (Besedy u Pistoriho na tému pamäť, pozn. red.). Myslím, že sa vždy tešia na to, čo vymyslím. Niekedy trénujeme pamäť cez slová, niekedy cez čísla, príbehy alebo nedávno som dokonca vymyslela básničku. Bola o čučoriedkach a slniečku. A spolu sme ju dokončovali, hľadali rýmy. Ešte aj nejaká sliepka tam bola zaangažovaná, ktorá vyšla do lesa… Bolo to veľmi smiešne, úplne od veci!
Nasmiali sme sa aj pri najdlhšom slove. Prvé dve najdlhšie slová, ktoré v slovenčine máme, nemajú veľkú logiku a majú asi 35 písmen. Ale to tretie najdlhšie slovenské slovo je najnerozkrasokorčuľovateľnejšieho. Má 33 písmen. V skupine mám aj dámy, ktoré boli profesorkami slovenčiny a ony ma poprosili, nech im to slovo napíšem, aby si ho mohli prečítať. Takto, jednoduchými cvičeniami a udržiavaním rozhovoru, mozog a pamäť stále pracujú.
Prácu v zariadení seniorov by sme skôr charakterizovali ako náročnú, ťažkú a nie ako „kopa srandy“. Ako to, že ste stále taká veselá?
Pracujem takto už tri roky. Za ten čas sa niektorí ľudia aj pobrali z tohto sveta a ja mám na nich krásne spomienky. Samozrejme potom prichádzajú noví. Nie je to vôbec stereotypná práca. Veľa narábame s emóciami, musíme sa vcítiť do pocitov druhého človeka… Je to ľudská práca. Aj keď je náročná, je veľmi napĺňajúca. Mňa to baví a nevymenila by som to za nič na svete. A mám rada, keď sa mi podarí ľudí rozosmiať. To je fantastické! Hlavne, keď je ten smiech spontánny. Smiech je to najlepšie, čo sa nám môže stať.
Titulná fotografia: Magdaléna Thierová. FOTO – ZRAZU
Celý rozhovor nájdete v októbrovom vydaní magazínu ZRAZU.