Cintorín Kozia brána

Kúsok Paríža v Bratislave? Nájdete ho na Kozej ulici

Za socializmu mu hrozil zánik, dnes chcú evanjelici Cintorín Kozia brána oživiť.

Ak hľadáte v Bratislave kúsok Paríža, nájdete ho tu. Neopakovateľná atmosféra evanjelického Cintorína Kozia brána pripomína slávny parížsky Cimetiere du Pere-Lachaise. Jeho rozloha je síce dvadsaťdvakrát menšia – staromestský cintorín sa rozkladá na len asi dvoch hektároch – no pôvabom sa mu rozhodne vyrovná. Podobne ako Pere-Lachaise, aj Cintorín Kozia brána „na začiatku 21. storočia už nie je len cintorínom, ale aj verejným parkom, miestom, ktoré majú Bratislavčania radi, lebo sa tu môžu počas leta schladiť a zároveň vidieť pekný kus zelene i histórie,“ hovorí zástupca zborového dozorcu Cirkevného zboru ECAV Martin Kováč. 

Cintorín Kozia brána má dlhú a bohatú históriu. FOTO SN - Barbora Jančárová
Cintorín Kozia brána má dlhú a bohatú históriu. FOTO SN – Barbora Jančárová
Dvadsaťtisíc zosnulých

Cintorín Kozia brána – niekedy nazývaný aj Pri Kozej bráne – má dlhú a bohatú históriu. Pochovávať sa na ňom začalo v roku 1783, keď Prešporský evanjelický cirkevný zbor musel nájsť náhradu za pôvodný cintorín, ktorý sa rozprestieral od súčasnej Veternej ulice až ku Konvetnej. Dôvodom bol zákaz pochovávať v blízkosti obývaných plôch vydaný Jozefom II.

Pozemky nového cintorína za mestskými palisádami dovtedy slúžili ako vinohrady a záhrady. Podľa Wikipédie tu bolo v rokoch 1783 až 1950 pochovaných asi 20-tisíc zosnulých. Samozrejme, niektoré hroby boli použité opakovane. 

Miesto posledného odpočinku tu našli mnohé významné osobnosti, vrátane skladateľa Jána Levoslava Bellu, dramatika Ivana Stodolu, divadelníka Miloša Pietora, architekta Milana Michala Harminca, fotografa Martina Martinčeka, či majiteľov likérky Slubekovcov. Len na skok od cintorína sa nachádza záhrada, kde pestovali bylinky do likérov – dnes slúži ako detské ihrisko. 

Chceli z neho urobiť park 

Mimochodom, parkom – bez hrobov – sa v čase socializmu Cintorín Kozia brána takmer naozaj stal. Ešte v 60. rokoch zbúrali dom pri vstupnej bráne, kde býval hrobár s rodinou (architektom bol Ignár Feigler, ml.), ale aj márnicu a priľahlé hospodárske budovy. Dnes na ich mieste stoja nevzhľadné unimobunky. „Niekedy v 70.-80. rokoch chcela komunistická moc cintorín zničiť a urobiť z neho verejný park. Odstránili aj nejaké náhrobky a nebyť bratislavských ochranárov Mikuláša Hubu či Vlada Kohúta, ktorí vyvinuli na záchranu cintorína silnú iniciatívu, už by tu možno nebol. Oslovili dokonca ministra kultúry, aby to zastavili,“ hovorí Martin Kováč. Nejaké náhrobky však predsa padli prerieďovaniu za obeť. 

Cintorínu podľa Kováča najviac ublížil zákaz pochovávať, ktorý padol v 50. rokoch minulého storočia. Nové hrobové miesta sa nevytvárali, mohli ste len priložiť urnu do už existujúcej hrobky. Dnes je podľa Kováča na cintoríne asi osemsto hrobov a pomníkov, z toho „živých“ je len asi okolo dvesto. To by sa však malo zmeniť.

Fond na obnovu

„Toto miesto prežije len vtedy, keď ho budú ľudia ďalej používať,“ hovorí Martin Kováč. Nie sú to reči do vetra, Cirkevný zbor ECAV má s Cintorínom Kozia brána veľkolepé plány. Rád by ho kompletne revitalizoval a konečne dal podobu, akú si toto miesto, ktoré bolo v roku 1978 vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, zaslúži.

„Aj náš cintorín poznačil vandalizmus, viacero hrobov bolo zničených. No svoje urobila aj erózia. Svahy sa posúvajú a s nimi aj pomníky. Pomohli nám kamenári aj ochranári, časť náhrobkov sme zafixovali. Problémom sú však, ako vždy, financie. Preto zvažujeme vytvoriť maličký, neinvestičný fond, ktorý by slúžil na obnovu cintorína. Mnoho ľudí sa nás pýta, či by mohli prispieť, ale vlastne nebolo ako. Takto by sme mohli čiastočne financovať obnovu,“ prezrádza Martin Kováč. 

Väčšinu hrobov už príbuzní nenavštevujú. FOTO SN - Barbora Jančárová
Väčšinu hrobov už príbuzní nenavštevujú. FOTO SN – Barbora Jančárová
Múr dlhý 760 metrov

Cintorín by do budúcnosti chceli revitalizovať aj komplexnejšie. „Predchádzala by tomu dôkladná inventarizácia – stromov i hrobových miest. V tomto smere spolupracujeme s pamiatkarmi aj s arboristami, keďže je tu veľa vzácnych stromov rozmanitých druhov. Trošku nám robia problém náletové dreviny, ktoré roky nikto neriešil a dnes nám ničia náhrobky aj múr,“ vypočítava Kováč. Apropo, múr. Má dĺžku 760 metrov a je tiež poriadne rôznorodý. Niektoré časti majú aj dvesto rokov, no nájdete tu aj nevkusný betón. 

„S ohradným múrom chceme urobiť viacero zmien,“ hovorí Kováč. „Okrem nevyhnutných opráv, by sme ho chceli na viacerých miestach otvoriť. Napríklad na Bradlianskej, čím by sa cintorín spriechodnil, alebo v mieste, kde je múr v kontakte s Palisádami – aby lepšie komunikoval s lokalitou.“

Pri vchode do cintorína zo Šulekovej ulice by mohol časom vyrásť nový „dom smútku“, decentná prízemná budova s veľkými oknami. Starý múr, ktorý musel byť rozobratý, by mala nahradiť urnová stena. Podrobnosti chcú evanjelici prezentovať na seminári, ktorý by sa mal uskutočniť v priebehu marca-apríla. „Ak bude záujem, cintorín by sme opätovne sprístupnili na pochovávanie,“ uzatvára Martin Kováč. 

(maca)

Cintorín je od roku 1978 národnou kultúrnou pamiatkou. FOTO SN - Barbora Jančárová
Cintorín je od roku 1978 národnou kultúrnou pamiatkou. FOTO SN – Barbora Jančárová
Cirkevný zbor ECAV by rád miesto spriechodnil a viac prepojil s lokalitou a okolitými ulicami. 
FOTO SN - Barbora Jančárová
Cirkevný zbor ECAV by rád miesto spriechodnil a viac prepojil s lokalitou a okolitými ulicami.
FOTO SN – Barbora Jančárová
Uvažuje sa aj o možnosti obnoviť pochovávanie. FOTO SN - Barbora Jančárová
Uvažuje sa aj o možnosti obnoviť pochovávanie. FOTO SN – Barbora Jančárová
Staré stromy na starom cintoríne. FOTO SN - Barbora Jančárová
Staré stromy na starom cintoríne. FOTO SN – Barbora Jančárová