Koncom 18. storočia vzniklo v Prešporku Prešporské tovaryšstvo žobrácke. Malo nepísané pravidlá, ktoré sa odovzdávali ústnym podaním. Zaniklo po druhej svetovej vojne.
Spoločenstvo si volilo svoje žobrácke predstavenstvo, losovalo sa o žobrácke rajóny. Právo žobrať v Prešporku mohol dostať len človek s prešporskou domovskou príslušnosťou. Povinnosťou bolo platiť príspevky do žobráckej pokladnice. Najmenej pohybliví žobráci dostávali pridelené najvýhodnejšie miesta – tie boli stabilné, o tie sa nelosovalo.
Po dohode s mestským magistrátom šikovní muzikanti, speváci, kaukliari predvádzali svoje umenie na promenáde. V centre mesta zvyčajne hrali hudobníci, spievali speváci s čiapkou pri nohách. Svoje umenie na námestiach v Prešporku predvádzali huslisti, harmonikári, verklikári s opicami a papagájmi, no boli tu i kúzelníci.
Podzemné mesto
Žobráci bývali v podzemí najstarších častí mesta. V minulosti boli domy v Podhradí prepojené s centrom mesta podzemnými chodbami – dnes už, žiaľ, mnohé z týchto domov nestoja. V podzemí si našli žobráci vhodné miesta na svoj život. Vytvorili si tu útulné spálne, dokonca kuchyne – vývarovne a miesta na spoločenský život. Podzemné mesto bolo prístupné len zasväteným osobám. O zabezpečenie financií sa starali muži, ktorí väčšinou žobrali, ženy sa starali o chod žobráckych domácností, ale najmä o to, aby mali muži teplý pokrm.
Rodinný žobrák
V Prešporku mohol žobrať len ten, kto mal povolenie od žobráckeho tovaryšstva. Ten kto ho nemal, dostal napomenutie, a keď neuposlúchol, čakal ho výprask, ale aj doživotný zákaz pobytu v Prešporku.
Koncom 19. storočia bývalo zvykom, že každá meštianska domácnosť mala v Prešporku svojho žobráka o ktorého sa starali – v kuchyni bol nachystaný žobrácky tanier lyžicu a hrnček. Žobráci sa domácim revanšovali za dobré jedlo drobnými prácami v záhrade, prášením kobercov, rúbaním dreva. V Prešporku bola známa príhoda z jednej meštianskej domácnosti – žobrák sa rozhodol počastovať svojou špecialitou domácich a tak im navaril jedlo nazývané dachháza (strešný zajac na divoký spôsob). Domácej panej pokrm chutil a pýtala sa, aké mäso jedia. Žobrák pohotovo odpovedal, že pokrm je pripravený zo strešného zajaca, v skutočnosti bolo jedlo pripravené z mačky.
Pohreb zdarma
Žobráci často pomáhali šarhom pri chytaní túlavých psov a ich ženy vedeli vytápať psiu masť, obľúbený liek proti bolestiam kĺbov. Šikovné ženy žobrákov pre svojich mužov varili zo psov – hundguláš. Keď zomrel žobrák, jeho druhovia ho odprevadili na cintorín, kde ho pochoval kaplán zdarma a odslúžil za nebohého žobráka aj zádušnú omšu.
Katarína Nádaská. Autorka je historička a etnologička.
Úvodné dielo: Bratislava v 18. storočí. Veduta, 1700 – 1800, Slovenská národná galéria. Zdroj: Web umenia