Ružová teta. Ak aj nenosí šťastie, radosť určite.

„Keď mi raz postavia sochu, len nech nie je z bronzu, aby ju neukradli,“ hovorí jedna z najznámejších obyvateliek Starého Mesta.

Volajú ju Ružová teta, lebo ju nestretnete inak ako v ružovou outfite. Všetko má vždy dokonale zladené – topánky, kabelku, dokonca aj respirátor si zaobstarala ružový. Niektorí o nej hovoria ako o modernej verzii Schöne Náciho. Pani Hedviga sa tomu smeje, ale trochu jej to aj lichotí. V Starom Meste žije od narodenia a inde by vraj žiť nechcela. Bratislavu a Staré Mesto miluje.

Polovičná sestra

Narodila sa na Zámockej, ale – kým zakotvila na Obchodnej – počas svojho života vystriedala viaceré ulice Starého Mesta. „Keď zbúrali naše staré domky, presťahovali sme sa s babkou na Kollárovo námestie. Bývali sme oproti divadlu Nová scéna, tam, kde teraz stojí tá sklenená opacha,“ spomína. Divadlo bola jej veľká láska, najmä operety. „Nechýbala som na žiadnej premiére!“

So smiechom priznáva, že v škole jej to veľmi nešlo, „obzvlášť matematika“. Pre zdravotné problémy pracovala iba brigádnicky.

Život prežila s babičkou, jej posledný príbuzný, „polovičná sestra po mame“, ako o nej hovorí, umrela vlani. „Ja som bývala u maminých rodičov, sestra u otcových. Ja som svojho otca nepoznala, ani som po ňom nepátrala. Mama sa vydala, lebo bola tehotná a to vtedy nevyzeralo dobre. So sestrou sme sa nemali veľmi rady, ale občas som ju navštívila. Bývala pri Devínskom jazere,“ prezrádza. Opustená sa však necíti. „Som sama, ale nie som sama,“ hovorí. „Mám veľa priateľov.“

Ružová teta na starých fotografiách. S babičkou a ako päťročná. FOTO SN - Barbora Jančárová
Ružová teta na starých fotografiách. S babičkou a ako päťročná. FOTO SN – Barbora Jančárová
Fotenie, knihy a psy

A aj veľa vášní. Medzi najväčšie patrí fotografovanie, čítanie a psy. „Fotím všetko, čo ma zaujme, povedala by som, že robím reportérsku fotografiu,“ smeje sa. „Doma mám kopu cédečiek s napálenými fotkami, nejaké som aj darovala. Bývalému primátorovi Nesrovnalovi napríklad, ale aj iným,“ hovorí. Len ju mrzí, že kvôli zatvoreným prevádzkam si teraz nemôže dať opraviť fotoaparát, ktorý sa jej pokazil a dúfa, že sa čoskoro všetko vráti do starých koľají. „Lebo momentálne sa veľmi nudím. Nebaví ma chodiť po prázdnych uliciach. Normálne, keď začalo byť pekne, už som bola vonku. Mala kamarátov po stánkoch, zhovárali sme, fotila som ich. Bývali tu všelijaké akcie, hlavne korunovácie som mala strašne rada,“ spomína. „Ja patrím na námestie,“ smeje sa.

Teraz teda väčšinu času venuje knihám, požičiava si ich z mestskej knižnice. „Môj obľúbený spisovateľ je Vlastimil Vondruška. Píše historické romány s detektívnou zápletkou. Veľmi dobre sa to číta,“ pochvaľuje si.

No jej najväčšou láskou – pravdaže, okrem ružovej – sú psy. „Psov milujem, ale nemám žiadneho. Mám len andulku. Pred nejakým časom som opatrovala susedovu jazvečíčku. To bolo najkrajšie obdobie môjho života, čo som prežila s tým psíkom! No odsťahovali do Lozorna a už som ho nevidela. Adelka sa volala,“ poťažká si.

Vášeň pani Hedvigy – fotografovanie. (Foto SN – Barbora Jančárová)
Ružová teta miluje psov. (Foto SN – Barbora Jančárová)
Ružová? Bola to náhoda

Takže Ružová teta. Ikona Starého Mesta, kultová postava. Odkiaľ sa vzala jej imidžová značka? „Všetko je to náhoda,“ vysvetľuje. „Pred rokmi sme mali na Obchodnej taký malý obchod, všeličo sa tam predávalo, všelijaké drobnosti… A tam dostali ružové kabelky. Kožené. Stáli sto korún, veľmi sa mi páčili, musela som si jednu kúpiť. A potom to už išlo. Ku kabelke som si kúpila ružový pulóver – to nebol problém, lebo na čínskom trhovisku mali všetko – potom ružové boty, ružovú bundu. Akurát čo bol problém, s ružovými nohavicami, tie sa nedali nikde zohnať. Až potom na Vysokej likvidovali nejaký butik, tak mi ich predali. Aj so zľavou!“ opisuje pani Hedviga genézu svojho prerodu na Ružovú tetu.

Ružovú tetu, ktorá nosí šťastie, ako niektorí tvrdia. Minimálne radosť určite. Pani Hedviga má veľa fanúšikov, niektorí jej nechávajú aj ružové veci, aby ju potešili. „Napríklad tieto nohavice mám od jednej herečky, od Kristínky Farkašovej, dcéry Borisa Farkaša. Strašne rada ich nosím, mám k nim aj také tričko. Dobre sa v tom cítim, dobre v tom vyzerám, tak ma majú ľudia radi,“ vraví a so smiechom dodáva: „Možno mi raz aj sochu postavia. Len nech nie je z bronzu, aby ju neukradli!“

(maca)

Článok bol publikovaný v tlačených Staromestských novinách, apríl 2021.

Na Hviezdoslavovom námestí v Starom Meste. (Foto SN – Barbora Jančárová)
Na Hviezdoslavovom námestí v Starom Meste. (Foto SN – Barbora Jančárová)